Zdá sa vám váš život príliš jednotvárny, plný bežných povinností, ktoré ste si vy sami nevybrali? Máte pocit, že nemáte žiaden špeciálny talent a všetci navôkol vedia urobiť mnohé veci lepšie ako vy? Tak nestrácajte nádej! Môžete byť výnimoční v láske tak, ako bol svätý Mucián Mária Wiaux, ktorého si pripomíname 30. januára. Nazývajú ho aj svätec každodennosti. Nezanechal po sebe žiadne teologické dielo, nešiel na misie do ďalekej krajiny a celý život prežil v skrytosti, no vynikal v láske.
Narodil sa 20. marca 1841 do zbožnej katolíckej rodiny v malej dedinke vo frankofónnom Belgicku. Jeho otec pracoval ako kováč, mama mala na starosti malú kaviarničku. Narodilo sa im 6 detí, ktoré odmalička viedli k viere. V ich domácnosti nikdy nezazneli vulgárne slová či vtipy, ale večer čo večer sa celá rodina zišla pri spoločnej modlitbe ruženca. Ňou posväcovali svoju prácu, posilňovali vzájomnú lásku a cez ňu vyprosovali milosti pre svojich blízkych.
Brat Mucián už ako dieťa postavil do centra svojho života Ježiša. Svojou oddanosťou Bohu motivoval aj iných spolužiakov, po skončení vyučovania neutekal hneď po zazvonení domov, ale on i jeho kamaráti zašli do miestneho kostola, aby strávili aspoň krátky čas pri Pánových nohách.
Po skončení základného vzdelania sa očakávalo, že syn pôjde v otcových šľapajach a stane sa kováčom. Preto sa brat Mucián stal kováčskym učňom v dielni svojho otca, no tam zistil, že jeho telestná zdatnosť nezodpovedá nárokom kováčskeho remesla. Jeho jemná a citlivá povaha netúžila formovať podkovy pre kone, ale ľudské srdcia pre Krista. Ozývalo sa v ňom Božie volanie, a tak zvažoval, kde je jeho miesto. Od miestneho kňaza sa dozvedel o Inštitúte školských bratoch sv. Jána de La Salle, ktorí mali otvoriť školu v susednom meste. Išiel tam, aby ich lepšie spoznal. Veľmi rýchlo zistil, že to je jeho cesta a ako 15-ročný vstúpil k školským bratom.
Ako mladý brat sa snažil dôsledne dodržiavať pravidlá inštitútu a nič si nezľahčovať, no ani pri tom nezaprel svoj zmysel pre humor a spolubratia ho vyhľadávali pre jeho veselú povahu. Po ukončení formácie bol poslaný ako učiteľ na niekoľko základných škôl, až zakotvil na internátnej škole, ktorú viedli školskí bratia v dedinke Mallone pri meste Namur, kde pôsobil dlhých 58 rokov, až kým si ho Pán nezobral k sebe. Vždy sa snažil skĺbiť pracovný život učiteľa s túžbou po svätosti. Hľadal spôsob, ako ostať láskavý a milosrdný k žiakom, no zároveň nezanedbať disciplínu.
Začiatok jeho pôsobenia na škole v Mallone sa sotva dá nazvať slovom úspech. Práve naopak. Vyučovacie hodiny, ktoré mladý brat Mucián viedol, boli hotová katastrofa. Trieda plná 9-ročných nezbedných chlapcov preskúšala neskúseného učiteľa. Žiaci videli miernosť a dobrácke srdce svojho učiteľa a ani na sekundu nezaváhali, využili svoju príležitosť a prevrátili triedu dolu hlavou. Správali sa nekontrolovateľne, robili si, čo chceli a ani Muciánove prosby nezastavili ich vyrušovanie. Nevedel nastoliť poriadok vo svojich triedach a všetci ho považovali za veľmi slabého učiteľa, ktorý si pomýlil povolanie. Vyvrcholilo to rozhodnutím jeho predstavených, že azda bude pre meno školy lepšie, ak brata Muciána prepustia z Inštitútu.
Môže byť neúspešný učiteľ školským bratom? Veru, nechýbalo veľa a bol by sa musel vrátiť domov, no našťastie sa našiel ochotný spolubrat, vedúci umeleckého oddelenia školy, ktorý si zobral brata Muciána pod svoje ochranné krídla, lebo v ňom videl evanjeliové čnosti – chudobu, poslušnosť, pokoru, vytrvalosť a vernosť Kristovi. A tak Mucián pomaly rástol aj vo svojom učiteľskom povolaní. Aby mohol vyučovať hudbu a výtvarné umenie, musel sa začať učiť kresliť a hrať na piano i flautu. A hoci nemal na umenie prirodzenú predispozíciu či talent, nevzdal to a z poslušnosti trénoval nové zručnosti, aby mohol pôsobiť na škole medzi najchudobnejšími žiakmi. Vedenie školy mu zverilo malé skupinky študentov, kde mohol uplatniť individuálny prístup. Všetci sa naňho s odvahou obracali, lebo bol vždy naporúdzi, ochotný podať pomocnú ruku – či išlo o službu útechy študentovi, ktorému sa cnelo za domovom, alebo vyzdvihnutie návštevníka na železničnej stanici. Nešomral, nekritizoval. Len pokorne a s láskou plnil drobné povinnosti, ktoré mu boli zverené. Je to svätec jemnocitu a nie intelektu či výrečnosti. Konal maličkosti s veľkou láskou.
Sám sa považoval za slabého a úplne závislého na Bohu. Každú voľnú chvíľu trávil pred svätostánkom v modlitbe alebo s ružencom v ruke v lurdskej jaskyni, ktorá stála v objekte školy. Niet divu, že ho nazývali bratom, ktorý sa stále modlí. Celý život konal Božiu vôľu. Ako Panna Mária aj on uchovával Ježišove slová vo svojom srdci. Božie Slovo v ňom žilo, z neho čerpal múdrosť a ono prinášalo ovocie. Svojím životom dával žiakom žiarivý príklad, ako urobiť všetko, čo Pán Ježiš povie. Dal svoj život ako dar pre Pána a pre iných. Z hĺbky intimity jeho priateľstva s Bohom vyvieral jeho dar otvoriť mladých kráse evanjeliového posolstva. Preňho blízkosť s Ježišom mala väčšiu hodnotu ako všetky talenty, intelektuálne schopnosti či priazeň ľudí. Čo pokladáme za vzácne my?
Aj keď na sklonku života vážne ochorel, stále sa usiloval nezanedbávať čas spoločnej modlitby v komunite školských bratov. Ani fyzická slabosť či chlad skorého zimného rána ho neodradili od modlitby. K svojmu milovanému Ježišovi odišiel 30. januára 1917. Už čoskoro po jeho smrti sa udialo mnoho zázrakov na jeho príhovor a chýr svätosti sa šíril celou krajinou. V roku 1977 bol blahorečený a v roku 1989 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého.
Svätý Mucián aj nám pripomína, že každý človek je povolaný prinášať dobré ovocie, lebo aj to najskromnejšie gesto inšpirované láskou oslavuje Boha a má svoj význam pre nebeské kráľovstvo.
Svätý Mucián, oroduj za nás!
