Novinky

14.2.2020 sme sa zabavili so štvrtákmi na ich poslednom karnevale na prvom stupni. Atmosféra bola výborná, dobre sme si zatancovali, zasúťažili a pochutili na dobrom jedle.

Mgr. Judita Klubníková

Deti z 1.A a 1.C

Ako by sa vám páčil učiteľ, ktorý by bol láskavý ku každému, rád by trávil čas so študentmi a oni by mali radi jeho spoločnosť? Smial by sa s deťmi. Bol by trpezlivý. Hľadal by stále nové cesty, ako svojim študentom priblížiť vedecké poznatky i Božie tajomstvá. A presne takého učiteľa nám dáva Cirkev za vzor. Je to svätý Michal Febres Cordero, školský brat. Pripomíname si ho 9. februára.

                Narodil sa 7. novembra 1854 v Ekvádore, štáte Južnej Ameriky. Pri krste dostal meno Francisco Luis Febres Cordero Y Muñoz, meno Michal (španielsky Miguel) dostal až pri vstupe do Inštitútu školských bratov o pár rokov neskôr. Jeho rodina bola veľmi vplyvná – jej členovia sa aktívne zapájali do politiky, zastávali v krajine významné funkcie a tešili sa z dobrého finančného zabezpečenia. Jeho otec pôsobil ako profesor francúzštiny a angličtiny, matka sa zas starala o duchovné vedenie detí a učila ich veľkodušnej pomoci núdznym. Rodinnú radosť narušila Michalova diagnóza – narodil sa s vrodenou deformáciou chodidiel a lekári mu nedávali nádej na uzdravenie.  Nebol schopný postaviť sa na nohy a trápili ho silné bolesti. Napriek hendikepu mal srdečnú povahu, vynikal nesmiernou citlivosťou a inteligenciou.

                Boh pozná každého z nás. Hlboko a dôverne. Poznal aj brata Michala a jeho dary. Chránil ho svojou milosťou ako krehkú kvetinu, aby sa na ňom zjavila Božia sláva, a aby jeho talenty slúžili svetu. Keď mal Michal 5 rokov, sedel vo svojom kresle v dome a hľadel von do záhrady. Zrazu nad záhonom ruží uvidel stáť nádhernú pani oblečenú v krásnych žiarivo bielych šatách, ktorá volala jeho meno. Tak veľmi chcel ísť za ňou. Jej pohľad mu vlial odhodlanie – zodvihol sa a išiel. Prvýkrát v živote! Boh ho zázračne uzdravil na príhovor Matky Božej. Toto zjavenie v ňom posilnilo mariánsku úctu, ktorá ho sprevádzala celým jeho životom. No nebol to posledný Boží zásah v živote brata Michala. Ako 8-ročného ho Boh opäť zázračne zachránil, keď naňho zaútočil rozzúrený divý býk a okolostojaci si už mysleli, že chlapec to neprežil. Aké bolo ich prekvapenie, keď sa zodvihol zo zeme a ani vlas mu nebol skrivený. Žiadne zranenie, žiaden náznak zápasu. Brat Michal unikol smrti, aby sa na ňom mohli zjaviť  Pánove skutky.

                Domáce vzdelávanie chlapca mala na starosti jeho zbožná matka, no keď mal deväť rokov, dozrel čas na zmenu. Brat Michal začal navštevovať školu vedenú školskými bratmi a cítil sa oslovený ich spôsobom života. Aj on túžil nasledovať Krista ako sv. Ján de La Salle, zriecť sa bohatstva a byť chudobný pre chudobných. Otec mal na synovu budúcnosť iný názor. Chcel preňho dôstojné postavenie kňaza, lasalliánska cesta chudoby sa mu zdala mrhaním potenciálu jeho syna. A tak ho poslal do kňazského seminára dúfajúc, že sa z neho stane kňaz a neskôr možno biskup. Brat Michal ale vedel, že nie je na správnom mieste. Ostával tam len z poslušnosti voči otcovi. Jediné, po čom túžil a za čo sa modlil, bola možnosť byť školským bratom. Po krátkom čase v seminári dostal silné bolesti hlavy, ktoré trvali tri mesiace a neustúpili, kým mu nebolo dovolené vrátiť sa domov.  Sklamaný otec rezignoval a rozhodnutie o synovej budúcnosti prenechal svojej manželke, ktorá nakoniec dovolila Michalovi stať sa školským bratom napriek nevôli otca.

                A tak sa v roku 1868 stal brat Michal prvým Ekvádorčanom, ktorý vstúpil do Inštitútu školských bratov. Myslíte si, že jeho rodina s ním zdieľala jeho radosť? Kdežeby! Dúfali, že čoskoro zistí, že nebol stvorený pre život v chudobe a objaví v sebe väčšie ambície. Ale jeho jedinou ambíciou bolo plniť Božiu vôľu, a tak jeho srdce prekypovalo spokojnosťou. Našiel potešenie v obyčajnom živote učiteľa. Viac ako 30 rokov pôsobil v lasalliánskej škole v meste Quito, kde pristupoval citlivo ku každému študentovi rešpektujúc jeho individualitu a snažil sa urobiť svoje hodiny pútavými, aby v deťoch vzbudil záujem o vzdelávanie. Aj po rokoch praxe venoval svoj čas príprave na vyučovanie a hľadal nové spôsoby, ako vysvetliť učivo efektívnejšie.

                Ukázalo sa, že brat Michal je nielen skvelý pedagóg, ale aj talentovaný jazykovedec a básnik. Ešte nemal ani len 20 rokov a už publikoval knihu gramatiky španielskeho jazyka, ktorá sa v Ekvádore stretla s uznaním. Bol aj tvorcom školských učebníc, ktoré neskôr používali všetky školy v krajine. Zaujímal sa aj o literárnu vedu a prekladateľstvo a jeho odborná práca mu otvorila dvere Akadémie vied nielen v Ekvádore, ale aj vo Francúzsku, Venezuele či v Španielsku.  

                Zaujímavé je, že sa nenechal pohltiť vedeckou prácou, poctami a slávou. Odmietol ponuku venovať sa naplno iba vede, lebo nechcel zanechať prácu učiteľa v škole.  Svoju vedeckú činnosť nepovažoval za podstatnú, dôležitejší boli preňho žiaci. V študentoch videl Krista a chudobných považoval za poklad Cirkvi. Nezanedbával ani duchovnú oblasť rozvoja žiakov – sprevádzal ich na ceste viery, pripravoval pre nich duchovné obnovy a katechézy a obzvlášť rád pripravoval deti na ich prvé stretnutie s Ježišom v Eucharistii. Pripomínal im, že sa z nich stanú živé Bohostánky, a preto ich povzbudzoval k svedomitej príprave na prijatie Pána Ježiša.  Nezabudol zdôrazniť dôležitosť sviatosti zmierenia a upriamil pozornosť detí na Kristove rany na kríži, keď trpel za naše hriechy. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus bol stredobodom jeho života. Z Kristovho kríža čerpal silu, aby sa dal iným ako dar a radostne prijal aj pozemské trápenia.

                Možno si pomyslíme, že to mal brat Michal ľahké, lebo sa mu všetko vydarilo, do čoho sa pustil. No aj on zažil bolesť i neúspech. Na nejaký čas sa stal riaditeľom školy, no na tejto pozícii dlho nezotrval, lebo zistil, že administratíva a manažment nepatria medzi jeho silné stránky. Ani tento nezdar ho neobral o jeho typickú veselosť a pokoj. Nesťažoval sa, nepodľahol skleslosti. Uvedomoval si, že Božie dary sú odlišné. Nekonečne pestré. A Boh každého z nás pozýva, aby sme objavili talenty, ktoré do nás vložil a používali ich na jeho slávu.

                Brat Michal motivoval iných k nasledovaniu Ježiša svedectvom svojho života. Miloval jednoduchosť. Aj študentov povzbudzoval, aby dôverovali Bohu ako malé deti svojmu otcovi. Neváhal predstaviť kresťanstvo mladým ľuďom v celej jeho kráse, ale aj náročnosti. Nehľadal u mladých lacnú popularitu zľahčovaním požiadaviek viery, neprispôsoboval sa pohodlnosti doby. Predkladal Kristovo posolstvo celé, lebo vedel, že utrpenie sa nedá oddeliť od viery Krista, hoci svet pokladá hlásanie ukrižovaného Krista za bláznovstvo.

                V roku 1905 bol poslaný do Európy, aby v Belgicku prekladal knihy z francúzštiny do španielskeho jazyka. Zmena klímy a sychravé počasie zanechali stopy na jeho zdraví. Predstavení mali obavy o jeho život, a tak ho preložili do slnečného Španielska. Hoci tam vládla lepšia prírodná klíma, nad politickou situáciou krajiny sa začali sťahovať čierne mraky. Občianske nepokoje naštartovali útoky na Cirkev. Aj škola, kde pôsobil brat Michal, sa stala terčom ozbrojených revolucionárov, a tak museli byť všetci evakuovaní. Skôr ako školskí bratia a žiaci ušli, brat Michal vybral z kaplnky Sviatosť Oltárnu, aby zabránil jej zneucteniu, a až potom viedol všetkých do bezpečia. Útek nalomil jeho chatrné zdravie. Dostal zápal pľúc, z ktorého sa už nezotavil. Svoje utrpenie prijal s očami upretými na kríž. Tešil sa na nebo, lebo vedel, že sa tam uvidí s Pannou Máriou.  9. februára 1910 sa jeho túžba splnila – už navždy bude prebývať v prítomnosti Pána, ktorého tak miloval, a jeho matky, Márie.

                Pochovali ho v Španielsku, no keď po niekoľkých rokoch chceli jeho pozostatky preniesť do Ekvádoru, našlo sa jeho telo neporušené. To ešte posilnilo úctu veriacich, ktorú prechovávali voči bratovi Michalovi. Cirkev preskúmala jeho život a v roku 1977 ho vyhlásila za blahoslaveného a v roku 1984 za svätého. Stal sa patrónom katechétov, vedcov, lingvistov i spisovateľov.

Svätý brat Michal Febres Corder sa nestal svätým pre svoj intelekt alebo odbornosť, ale pre pokornú službu iným a život modlitby, ktorá ho posilňovala na ceste plnenia Božej vôle. Dovolil, aby Kristovo svetlo prežiarilo vedu, a aby sa múdrosť obliekla v lásku. Aj nám môže byť inšpiráciou, aby bol náš život nám na spásu, svetu na osoh a Bohu na slávu.

Svätý Michal Febres Cordero, oroduj za nás!

Zdá sa vám váš život príliš jednotvárny, plný bežných povinností, ktoré ste si vy sami nevybrali? Máte pocit, že nemáte žiaden špeciálny talent a všetci navôkol vedia urobiť mnohé veci lepšie ako vy? Tak nestrácajte nádej! Môžete byť výnimoční v láske tak, ako bol svätý Mucián Mária Wiaux, ktorého si pripomíname 30. januára. Nazývajú ho aj svätec každodennosti. Nezanechal po sebe žiadne teologické dielo, nešiel na misie do ďalekej krajiny a celý život prežil v skrytosti, no vynikal v láske.

Narodil sa 20. marca 1841 do zbožnej katolíckej rodiny v malej dedinke vo frankofónnom Belgicku. Jeho otec pracoval ako kováč, mama mala na starosti malú kaviarničku. Narodilo sa im 6 detí, ktoré odmalička viedli k viere. V ich domácnosti nikdy nezazneli vulgárne slová či vtipy, ale večer čo večer sa celá rodina zišla pri spoločnej modlitbe ruženca. Ňou posväcovali svoju prácu, posilňovali vzájomnú lásku a cez ňu vyprosovali milosti pre svojich blízkych.

Brat Mucián už ako dieťa postavil do centra svojho života Ježiša.  Svojou oddanosťou Bohu motivoval aj iných spolužiakov, po skončení vyučovania neutekal hneď po zazvonení domov, ale on i jeho kamaráti zašli do miestneho kostola, aby strávili aspoň krátky čas pri Pánových nohách.

Po skončení základného vzdelania sa očakávalo, že syn pôjde v otcových šľapajach a stane sa kováčom. Preto sa brat Mucián stal kováčskym učňom v dielni svojho otca, no tam zistil, že jeho telestná zdatnosť nezodpovedá nárokom kováčskeho remesla. Jeho jemná a citlivá povaha netúžila formovať podkovy pre kone, ale ľudské srdcia pre Krista. Ozývalo sa v ňom Božie volanie, a tak zvažoval, kde je jeho miesto. Od miestneho kňaza sa dozvedel o Inštitúte školských bratoch sv. Jána de La Salle, ktorí mali otvoriť školu v susednom meste. Išiel tam, aby ich lepšie spoznal. Veľmi rýchlo zistil, že to je jeho cesta a ako 15-ročný vstúpil k školským bratom.

Ako mladý brat sa snažil dôsledne dodržiavať pravidlá inštitútu a nič si nezľahčovať, no ani pri tom nezaprel svoj zmysel pre humor a spolubratia ho vyhľadávali pre jeho veselú povahu. Po ukončení formácie bol poslaný ako učiteľ na niekoľko základných škôl, až zakotvil na internátnej škole, ktorú viedli školskí bratia v dedinke Mallone pri meste Namur, kde pôsobil dlhých 58 rokov, až kým si ho Pán nezobral k sebe. Vždy sa snažil skĺbiť pracovný život učiteľa s túžbou po svätosti. Hľadal spôsob, ako ostať láskavý a milosrdný k žiakom, no zároveň nezanedbať disciplínu.

Začiatok jeho pôsobenia na škole v Mallone sa sotva dá nazvať slovom úspech. Práve naopak. Vyučovacie hodiny, ktoré mladý brat Mucián viedol, boli hotová katastrofa. Trieda plná 9-ročných nezbedných chlapcov preskúšala neskúseného učiteľa. Žiaci videli miernosť a dobrácke srdce svojho učiteľa a ani na sekundu nezaváhali, využili svoju príležitosť a prevrátili triedu dolu hlavou. Správali sa nekontrolovateľne, robili si, čo chceli a ani Muciánove prosby nezastavili ich vyrušovanie. Nevedel nastoliť poriadok vo svojich triedach a všetci ho považovali za veľmi slabého učiteľa, ktorý si pomýlil povolanie. Vyvrcholilo to rozhodnutím jeho predstavených, že azda bude pre meno školy lepšie, ak brata Muciána prepustia z Inštitútu.

Môže byť neúspešný učiteľ školským bratom? Veru, nechýbalo veľa a bol by sa musel vrátiť domov, no našťastie sa našiel ochotný spolubrat, vedúci umeleckého oddelenia školy, ktorý si zobral brata Muciána pod svoje ochranné krídla, lebo v ňom videl evanjeliové čnosti – chudobu, poslušnosť, pokoru, vytrvalosť a vernosť Kristovi. A tak Mucián pomaly rástol aj vo svojom učiteľskom povolaní. Aby mohol vyučovať hudbu a výtvarné umenie, musel sa začať učiť kresliť a hrať na piano i flautu.  A hoci nemal na umenie prirodzenú predispozíciu či talent, nevzdal to a z poslušnosti trénoval nové zručnosti, aby mohol pôsobiť na škole medzi najchudobnejšími žiakmi. Vedenie školy mu zverilo malé skupinky študentov, kde mohol uplatniť individuálny prístup. Všetci sa naňho s odvahou obracali, lebo bol vždy naporúdzi, ochotný podať pomocnú ruku – či išlo o službu útechy študentovi, ktorému sa cnelo za domovom, alebo vyzdvihnutie návštevníka na železničnej stanici.  Nešomral, nekritizoval. Len pokorne a s láskou plnil drobné povinnosti, ktoré mu boli zverené. Je to svätec jemnocitu a nie intelektu či výrečnosti. Konal maličkosti s veľkou láskou.

Sám sa považoval za slabého a úplne závislého na Bohu. Každú voľnú chvíľu trávil pred svätostánkom v modlitbe alebo s ružencom v ruke v lurdskej jaskyni, ktorá stála v objekte školy. Niet divu, že ho nazývali bratom, ktorý sa stále modlí. Celý život konal Božiu vôľu. Ako Panna Mária aj on uchovával Ježišove slová vo svojom srdci. Božie Slovo v ňom žilo, z neho čerpal múdrosť a ono prinášalo ovocie. Svojím životom dával žiakom žiarivý príklad, ako urobiť všetko, čo Pán Ježiš povie. Dal svoj život ako dar pre Pána a pre iných. Z hĺbky intimity jeho priateľstva s Bohom vyvieral jeho dar otvoriť mladých kráse evanjeliového posolstva.  Preňho blízkosť s Ježišom mala väčšiu hodnotu ako všetky talenty, intelektuálne schopnosti či priazeň ľudí. Čo pokladáme za vzácne my?

Aj keď na sklonku života vážne ochorel, stále sa usiloval nezanedbávať čas spoločnej modlitby v komunite školských bratov. Ani fyzická slabosť či chlad skorého zimného rána ho neodradili od modlitby. K svojmu milovanému Ježišovi odišiel 30. januára 1917. Už čoskoro po jeho smrti sa udialo mnoho zázrakov na jeho príhovor a chýr svätosti sa šíril celou krajinou. V roku 1977 bol blahorečený a v roku 1989 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého.

Svätý Mucián aj nám pripomína, že každý človek je povolaný prinášať dobré ovocie, lebo aj to najskromnejšie gesto inšpirované láskou oslavuje Boha a má svoj význam pre nebeské kráľovstvo.

Svätý Mucián, oroduj za nás!

Príďte si pozrieť základnú školu, osemročné a štvorročné gymnázium, jedinečné vo svojom regióne, ktoré sa usilujú svojím lasalliánskym prístupom k študentovi poskytnúť alternatívu k tomu, čo už poznáte.
Sme pripravení odpovedať na všetky Vaše otázky týkajúce sa štúdia na našej škole.
Brány školy budú pre Vás otvorené
od 9.00 do 12.00 hod. na Detvianskej ul. 24 (1. stup. ZŠ)
a od 9.00 do 12.00 a od 16.00 do 18.00 na Čachtickej ul. 14 (gymnázium)
v Bratislave – Rači.

Tri decembrové dni strávili študenti kvarty v Prahe. Spoločnosť ich robili p. učiteľky Stanová a Popovičová. Okrem vianočných trhov a historických pamiatok navštívili aj výstavu Doba génová v Národnom múzeu a bývalý pracovný tábor v Terezíne.  Najmä ten v nich hlboko zarezonoval. Z ich zážitkov vyberáme „....Ako prvé sme navštívili Malú pevnosť. V prehliadke Malej pevnosti sme sa dozvedeli o živote väzňov. Videli sme veľa zaujímavých vecí ako: ubytovanie väzňov, tunel, strelnicu... Zistili sme, že väzni tam mali oveľa ťažší život ako sme si kedy dokázali predstaviť.  Panovala tam ponurá atmosféra, prechádzali sme po celách a uličkách, kde v minulosti každodenne umierali ľudia. Strážnici sa narozdiel od väzňov mali o dosť lepšie. Po prezretí Malej pevnosti sme sa presunuli do mesta Terezín. V tomto meste sme navštívili chlapčenskú školu, v ktorej bola na druhom poschodí galéria. Na dolnom poschodí tohto múzea bola výstava o tom ako sa tam žilo. Aby sme si mohli predstaviť ako vyzeralo mesto, tak nám ukázali jeho presný model. Na záver sme navštívili krematórium a cintorín, aby sme vzdali úctu všetkým obetiam nacizmu...“

Asi pred mesiacom prišla pani učiteľka Kováčová do tried Oktáva a 4.G s otázkou „Kto by chcel darovať krv?“ Pár odvážlivcov sa prihlásilo. A tak, 6.12 na svätého Mikuláša sme sa vybrali do kultúrneho strediska, kde mal NTS mobilný výjazd. Panovali v nás rôzne pocity strachu, odhodlania, rešpektu či radosti, že môžeme pomôcť niekomu, kto to potrebuje. Niektorí z nás to zvládli lepšie, iní horšie, ale chuť pomôcť sa ráta. Ako prvodarkyňa by som vás všetkých chcela povzbudiť k tejto aktivite, ktorá vás naozaj nič nestojí, jedine čas. Môžete tým niekomu zachrániť život. Tak o 4 mesiace znova v pracovisku Národnej transfúznej službe.

Simona Kutná, Oktáva

Milí rodičia,

dňa 19.12.2019 (štvrtok) sa v našej škole uskutoční Vianočné posedenie pre zamestnancov školy. Z tohto dôvodu Vás žiadame, aby ste si svoje deti vyzdvihli z ŠKD do 14:00.

Za pochopenie ĎAKUJEME a želáme požehnaný ADVENT.

Dňa 2.12. sme na škole mali výchovný koncert. Ľudové nástroje nám prišla predstaviť skupina Fidlikanti.

V 2.B sme sa tešili z výroby vianočného anjelika :)

7.12. sa na našej škole SŠ de La Salle uskutočnilo benefičné podujatie Adventné dielne, ktoré spojilo školských bratov, pedagógov, žiakov, rodičov i priateľov školy.

V dielničkách si mohli deti zhotoviť kreatívne vianočné ozdoby a školskí bratia na čele s pánom riaditeľom sa postarali o chutné občerstvenie pre všetkých zúčastnených.

Vďaka štedrosti darcov sa tento rok vyzbierala rekordná suma 450 EUR. Výťažok poputuje na Haiti pre dievčatko Sonu Bornéus (charitatívny projekt Adopcia na diaľku), do Prešova pre obyvateľov zasiahnutých explóziou plynu a na podporu projektov TV LUX.

Všetkým ľuďom s dobrým srdcom, ktorí darovali svoj čas, talenty a financie, patrí veľké ĎAKUJEM!

Želáme Vám požehnaný zvyšok Adventu!

Dňa 6.12. sa naša škola zúčastnila otvorenia račianskych vianočných trhov pri NKD. Po celý čas sa mohli okoloidúci zohriať pri vianočnom punči, pochutnať si na koláčikoch a pagáčikoch, ktoré im v stánku Spojenej školy de La Salle ponúkali študentky oktávy (Simonka a Sára) s p. učiteľkami, a zároveň sa potešiť z krásnych výrobkov našich žiakov a študentov.

O 18.00 sa mnohí presunuli pod pódium, kde vybraní žiaci a študenti našej školy predviedli pripravený hudobno-recitačný program.

Sme radi, že napriek mrazivému počasiu sa mnohí obyvatelia Rače zastavili pri našom stánku, prehodili zopár slov a mohli sme tak síce kratučko spoločne stráviť adventný čas.