Ako by sa vám páčil učiteľ, ktorý by bol láskavý ku každému, rád by trávil čas so študentmi a oni by mali radi jeho spoločnosť? Smial by sa s deťmi. Bol by trpezlivý. Hľadal by stále nové cesty, ako svojim študentom priblížiť vedecké poznatky i Božie tajomstvá. A presne takého učiteľa nám dáva Cirkev za vzor. Je to svätý Michal Febres Cordero, školský brat. Pripomíname si ho 9. februára.
Narodil sa 7. novembra 1854 v Ekvádore, štáte Južnej Ameriky. Pri krste dostal meno Francisco Luis Febres Cordero Y Muñoz, meno Michal (španielsky Miguel) dostal až pri vstupe do Inštitútu školských bratov o pár rokov neskôr. Jeho rodina bola veľmi vplyvná – jej členovia sa aktívne zapájali do politiky, zastávali v krajine významné funkcie a tešili sa z dobrého finančného zabezpečenia. Jeho otec pôsobil ako profesor francúzštiny a angličtiny, matka sa zas starala o duchovné vedenie detí a učila ich veľkodušnej pomoci núdznym. Rodinnú radosť narušila Michalova diagnóza – narodil sa s vrodenou deformáciou chodidiel a lekári mu nedávali nádej na uzdravenie. Nebol schopný postaviť sa na nohy a trápili ho silné bolesti. Napriek hendikepu mal srdečnú povahu, vynikal nesmiernou citlivosťou a inteligenciou.
Boh pozná každého z nás. Hlboko a dôverne. Poznal aj brata Michala a jeho dary. Chránil ho svojou milosťou ako krehkú kvetinu, aby sa na ňom zjavila Božia sláva, a aby jeho talenty slúžili svetu. Keď mal Michal 5 rokov, sedel vo svojom kresle v dome a hľadel von do záhrady. Zrazu nad záhonom ruží uvidel stáť nádhernú pani oblečenú v krásnych žiarivo bielych šatách, ktorá volala jeho meno. Tak veľmi chcel ísť za ňou. Jej pohľad mu vlial odhodlanie – zodvihol sa a išiel. Prvýkrát v živote! Boh ho zázračne uzdravil na príhovor Matky Božej. Toto zjavenie v ňom posilnilo mariánsku úctu, ktorá ho sprevádzala celým jeho životom. No nebol to posledný Boží zásah v živote brata Michala. Ako 8-ročného ho Boh opäť zázračne zachránil, keď naňho zaútočil rozzúrený divý býk a okolostojaci si už mysleli, že chlapec to neprežil. Aké bolo ich prekvapenie, keď sa zodvihol zo zeme a ani vlas mu nebol skrivený. Žiadne zranenie, žiaden náznak zápasu. Brat Michal unikol smrti, aby sa na ňom mohli zjaviť Pánove skutky.
Domáce vzdelávanie chlapca mala na starosti jeho zbožná matka, no keď mal deväť rokov, dozrel čas na zmenu. Brat Michal začal navštevovať školu vedenú školskými bratmi a cítil sa oslovený ich spôsobom života. Aj on túžil nasledovať Krista ako sv. Ján de La Salle, zriecť sa bohatstva a byť chudobný pre chudobných. Otec mal na synovu budúcnosť iný názor. Chcel preňho dôstojné postavenie kňaza, lasalliánska cesta chudoby sa mu zdala mrhaním potenciálu jeho syna. A tak ho poslal do kňazského seminára dúfajúc, že sa z neho stane kňaz a neskôr možno biskup. Brat Michal ale vedel, že nie je na správnom mieste. Ostával tam len z poslušnosti voči otcovi. Jediné, po čom túžil a za čo sa modlil, bola možnosť byť školským bratom. Po krátkom čase v seminári dostal silné bolesti hlavy, ktoré trvali tri mesiace a neustúpili, kým mu nebolo dovolené vrátiť sa domov. Sklamaný otec rezignoval a rozhodnutie o synovej budúcnosti prenechal svojej manželke, ktorá nakoniec dovolila Michalovi stať sa školským bratom napriek nevôli otca.
A tak sa v roku 1868 stal brat Michal prvým Ekvádorčanom, ktorý vstúpil do Inštitútu školských bratov. Myslíte si, že jeho rodina s ním zdieľala jeho radosť? Kdežeby! Dúfali, že čoskoro zistí, že nebol stvorený pre život v chudobe a objaví v sebe väčšie ambície. Ale jeho jedinou ambíciou bolo plniť Božiu vôľu, a tak jeho srdce prekypovalo spokojnosťou. Našiel potešenie v obyčajnom živote učiteľa. Viac ako 30 rokov pôsobil v lasalliánskej škole v meste Quito, kde pristupoval citlivo ku každému študentovi rešpektujúc jeho individualitu a snažil sa urobiť svoje hodiny pútavými, aby v deťoch vzbudil záujem o vzdelávanie. Aj po rokoch praxe venoval svoj čas príprave na vyučovanie a hľadal nové spôsoby, ako vysvetliť učivo efektívnejšie.
Ukázalo sa, že brat Michal je nielen skvelý pedagóg, ale aj talentovaný jazykovedec a básnik. Ešte nemal ani len 20 rokov a už publikoval knihu gramatiky španielskeho jazyka, ktorá sa v Ekvádore stretla s uznaním. Bol aj tvorcom školských učebníc, ktoré neskôr používali všetky školy v krajine. Zaujímal sa aj o literárnu vedu a prekladateľstvo a jeho odborná práca mu otvorila dvere Akadémie vied nielen v Ekvádore, ale aj vo Francúzsku, Venezuele či v Španielsku.
Zaujímavé je, že sa nenechal pohltiť vedeckou prácou, poctami a slávou. Odmietol ponuku venovať sa naplno iba vede, lebo nechcel zanechať prácu učiteľa v škole. Svoju vedeckú činnosť nepovažoval za podstatnú, dôležitejší boli preňho žiaci. V študentoch videl Krista a chudobných považoval za poklad Cirkvi. Nezanedbával ani duchovnú oblasť rozvoja žiakov – sprevádzal ich na ceste viery, pripravoval pre nich duchovné obnovy a katechézy a obzvlášť rád pripravoval deti na ich prvé stretnutie s Ježišom v Eucharistii. Pripomínal im, že sa z nich stanú živé Bohostánky, a preto ich povzbudzoval k svedomitej príprave na prijatie Pána Ježiša. Nezabudol zdôrazniť dôležitosť sviatosti zmierenia a upriamil pozornosť detí na Kristove rany na kríži, keď trpel za naše hriechy. Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus bol stredobodom jeho života. Z Kristovho kríža čerpal silu, aby sa dal iným ako dar a radostne prijal aj pozemské trápenia.
Možno si pomyslíme, že to mal brat Michal ľahké, lebo sa mu všetko vydarilo, do čoho sa pustil. No aj on zažil bolesť i neúspech. Na nejaký čas sa stal riaditeľom školy, no na tejto pozícii dlho nezotrval, lebo zistil, že administratíva a manažment nepatria medzi jeho silné stránky. Ani tento nezdar ho neobral o jeho typickú veselosť a pokoj. Nesťažoval sa, nepodľahol skleslosti. Uvedomoval si, že Božie dary sú odlišné. Nekonečne pestré. A Boh každého z nás pozýva, aby sme objavili talenty, ktoré do nás vložil a používali ich na jeho slávu.
Brat Michal motivoval iných k nasledovaniu Ježiša svedectvom svojho života. Miloval jednoduchosť. Aj študentov povzbudzoval, aby dôverovali Bohu ako malé deti svojmu otcovi. Neváhal predstaviť kresťanstvo mladým ľuďom v celej jeho kráse, ale aj náročnosti. Nehľadal u mladých lacnú popularitu zľahčovaním požiadaviek viery, neprispôsoboval sa pohodlnosti doby. Predkladal Kristovo posolstvo celé, lebo vedel, že utrpenie sa nedá oddeliť od viery Krista, hoci svet pokladá hlásanie ukrižovaného Krista za bláznovstvo.
V roku 1905 bol poslaný do Európy, aby v Belgicku prekladal knihy z francúzštiny do španielskeho jazyka. Zmena klímy a sychravé počasie zanechali stopy na jeho zdraví. Predstavení mali obavy o jeho život, a tak ho preložili do slnečného Španielska. Hoci tam vládla lepšia prírodná klíma, nad politickou situáciou krajiny sa začali sťahovať čierne mraky. Občianske nepokoje naštartovali útoky na Cirkev. Aj škola, kde pôsobil brat Michal, sa stala terčom ozbrojených revolucionárov, a tak museli byť všetci evakuovaní. Skôr ako školskí bratia a žiaci ušli, brat Michal vybral z kaplnky Sviatosť Oltárnu, aby zabránil jej zneucteniu, a až potom viedol všetkých do bezpečia. Útek nalomil jeho chatrné zdravie. Dostal zápal pľúc, z ktorého sa už nezotavil. Svoje utrpenie prijal s očami upretými na kríž. Tešil sa na nebo, lebo vedel, že sa tam uvidí s Pannou Máriou. 9. februára 1910 sa jeho túžba splnila – už navždy bude prebývať v prítomnosti Pána, ktorého tak miloval, a jeho matky, Márie.
Pochovali ho v Španielsku, no keď po niekoľkých rokoch chceli jeho pozostatky preniesť do Ekvádoru, našlo sa jeho telo neporušené. To ešte posilnilo úctu veriacich, ktorú prechovávali voči bratovi Michalovi. Cirkev preskúmala jeho život a v roku 1977 ho vyhlásila za blahoslaveného a v roku 1984 za svätého. Stal sa patrónom katechétov, vedcov, lingvistov i spisovateľov.